Ležíš už, chcela by si už (dnes) nemyslieť, že bolo ako bolo, že si toľkokrát veľa plakala a nedokázala si o sebe nič vedieť, že si nechcela zaspať, naplno žiť, až kým by ti niekto nepovedal niečo o tebe. Len jednu peknú pravdu o tebe. Ľahni si, oddýchni si, ja ti o tom niečo poviem: pokračovanie článku
Predtým, než som povypínala všetky okná na monitore, povedala som si - treba žiť. Teraz, keď je január, nevábne počasie, ospalé poobedie, zelený čaj bez cukru, ktorý prelieva moje vnútorné prostredie, valí sa ním ako človek a voda tobogánom. Valí sa mojím bruchom a mojou hlavou prebehne mierny vulgarizmus, nevyslovím ho, veď na čo, pre efekt? Ostane vo mne, ako prirodzený výplod divej duše. Aby som si spomenula na tvoje slová, že nie všetko, čo sa do mňa dostane je moje. Tie tvoje slová, o ktorých potom rozmýšľam, aby som nehľadala to, čo už mám, lebo to nikdy nenájdem. pokračovanie článku
Je po polnoci. Sme u mňa doma a nejdeme ešte spať. Naši už áno, tí už majú z úloh dnešného dňa asi dosť, a tak po nich ostalo ticho. Po nás ostáva to, čo raz budeme nazývať spomienkami, čo mi bude samovoľne naskakovať v mysli, keď budem robiť niečo od tejto spomienky úplné nezávislé. Ako Praha. „Náš prvý výlet", to si povedal, keď som sa ťa pýtala prečo práve ona, prečo toto, prečo tá cesta smerujúca nadol, končiaca sa v tej ich rieke, cukráreň - susedka nášho hostela, v ktorej sme si jeden deň dali raňajky a kávu latté. pokračovanie článku
Vstala som a znovu som si ľahla. Mimo periny už nie je teplo a na pohľad z okna som si povedala: už to tam dnes pekne nevyzerá. pokračovanie článku
Čoskoro po tom, ako som si pripravila pár vecí na cestu, ma začalo bolieť v bruchu. Tak som sa rozhodla, že z dnešného poradenského maratónu nebude maratón, len obyčajná vyučovacia hodina. Ale to až po tom, čo zjem cestoviny so strúhanou mrkvou a vôňou rôznych druhov syrov. pokračovanie článku
Po štvrtej hodine podvečer sa pohnem v posteli. Pozerám na stenu vedľa nej, na obrázok zeleno-hnedo-bielej spálne, svetlom vytieňovanú posteľ, ktorá ma teraz nezaujíma, nie je moja, pocit, ktorý vyvolalo toto tieňovanie ma nenadchýňa, nie je o mne, preto sa ním nemusím zaoberať, nemusím sa zaoberať vecami, ktoré mi nepatria, aj keby boli neviem ako krásne. pokračovanie článku
Vo vlaku som sa prerušovane zobúdzala na drobné podnety. Na zvolanie „nech sa páči, káva", na strhnutie po uvoľnení krčného svalstva a ďalšie, na ktoré si už teraz vôbec nepamätám. Chcela som vtedy žalúdok nezaťažený žiadnym tráviacim procesom, ničím vyrušujúcim, žiadnou fyziológiou, len na chvíľu, žalúdok čistý, jasný, ako jasný svit nezaťaženej mysle. pokračovanie článku
Už sa teším na ráno. Mám rada tieto prechody vedomia-bdelý stav, polospánkové prešmyčky, zabudnutie a opäť prebudenie. Keď sa všetko zastaví a potom opäť ožije. Mám rada aj to, že keď mi napadne smutná myšlienka a v jednej chvíli na ňu zabudnem, prídem na to, že keď je zabudnutá, je to rovnaké, ako keby ani nebola. pokračovanie článku
Predtým som si myslela, že boj muža o ženu je v tom, že si ju uchmatne a potom ju má. Že celý ten zmysel je v dosiahnutí, získaní, vybojovaní a potom spolu žijú. Dosiahnutí, uchmatnutí, vybojovaní. pokračovanie článku
Doumývala som kúpeľňu, vo veciach, ktoré robím, sa objavuje symbolika, telo a duša si podávajú ruky, sú spriaznené, neunikajú od seba. Pamätáš? Hovorila som o tom, čo pre mňa znamená predstava - stratiť sa z povrchu zemského. Chcela som, aby si to nebral vážne, predstavy upokojujú, nie riešia. pokračovanie článku
Ráno sa zobudím a poviem: dobré ráno útoky, dobré ráno boje. Bojové pole je pripravené, bojovník ešte spí. Včera sme si otvorili šampanské a čľupli doň jahody. Oslavujeme, čo sa dá. Kým ešte žijeme, kým ešte môžeme vnímať. Moje srdce je miesto, o ktoré treba často bojovať. Je to priestor, o ktorý sa treba báť. pokračovanie článku
V ten deň, nesúca si potvrdenie o absolvovaní praxe, informovaná o priebehu osvojovania si detí, som o tom chvíľu premýšľala. S neuskutočneným zámerom kúpy slnečných okuliarov som sa vybrala vlakom južnou trasou Slovenska. Nechcelo sa mi sledovať krajinu. Chcela som si len celkom pôžitkársky zjesť margotku, ktorú som si nabalila na cestu a premýšľať o slovách toho človeka, ku ktorému som sa tešila na prax už len kvôli jeho prítomnosti, jeho osobnosti, ktorá sa stala mojím profesijným vzorom. pokračovanie článku
Trochu ma pobolieva brucho. Trochu som s tým zmierená, trochu nie. Snažím sa rozprávať o tom čo prežívam. Preto, aby to so mnou nebolo ťažké, aby som nepodliehala túžbe byť oddelená od okolitého sveta. Napríklad tak, že pôjdem spať, keď väčšina ľudí vtedy bdie. pokračovanie článku
Zobudila som sa podvečer, také zlatisté svetlo vonku a vôňa hnoja. Myslela som, že taká scéna môže uzdravovať, na chvíľu som tomu chcela skutočne veriť. Tomu, že moje emócie uzdraví svetlo a pach. pokračovanie článku
Zažila som tu už rôzne prejavy počasia. Keď tá rieka, pri ktorej býva, viac vynikala, lebo slnko a voda patria k sebe. Keď sme skoro ráno ešte nevedeli, čo nás môže prekvapiť. Necháme sa tým naplašiť alebo sa na všetko pripravíme? pokračovanie článku
Chodí mi po rozume pesnička I cried for you, a pritom tu žiadne cry for you nie je. Tu, v blízkosti mojej radostnorozporuplnej osobnosti, v blízkosti plachej túžby milovať (až) do krajnosti. Je to ako bylina v rozpuku, ktorá pod náporom slnka vyrazí, ako stupňujúca sa vôňa malín, malinového kra, ktorý som si možno len vymyslela, keď som išla za tebou peši v sobotný podvečer. Autobusy vtedy nešli a mne sa na nich nechcelo čakať, dúfať v obrat neštandardnej situácie. Slnko nehorelo natoľko, aby som ho poslala do teplých krajín, ale bolo príjemné, bolo len amplifikáciou toho, čo som vtedy prežívala. Sú to chvíle, keď intenzita slnka nie je podstatná, keď nezáleží na predpovedi počasia ani na jej splnení, len na niečom tak prostom ako je pocit. Napríklad pocit, že tu si a že tu budeš. Nielen dnes, zajtra a o mesiac, ale aj za obzorom takých dní. pokračovanie článku
Vylepila som si na stenu taký svetloružový kvet, čo som nakreslila na hodine. V strede medzi okvetnými lístkami je veľa miesta na spanie, veľa na hojdanie a ja som si to takto vymyslela, pretože fantázii sme zábrany robiť nemuseli a mohla som si na ňom trebárs aj zalietať keď sa mi chcelo. Zároveň tu mám aj motýlika od Zuzky, fotku s Jankou, ktorá je strašne vydarená, vzadu je trabant, vpredu rómske dieťa otočené chrbtom a ešte viac vpredu je ona so mnou na chrbte, smejeme sa a sme sesternice, o ktorých kedysi ľudia zmýšľali ako o dvojčatách. pokračovanie článku
Zobudila som sa v perinách z husacieho peria, také tie načachrané, objemné a pompézne ako barok, napadla mi dáma v červenej róbe na bále, kde bola Popoluška a (jej) princ, ako sa mu votrela do priazne, ako sa mu postavila pred oči ako zjavenie „ha, tak tu ma máš". pokračovanie článku
Akoby niečo nepretržite išlo, lietalo a fungovalo. Inak ako ja, ktorá sa nad všeličím pozastaví, pozamyslí, zneváži tú krehkosť chvíle myšlienkami. Je to iné ako ja. Ono si to len tak je, len tak žije a nikdy nezastaví. Ja si len tak žijem, len tak som a časzo zastanem a stojím. A chcem si na chvíľu oddýchnuť od seba, od celej seba, niekam ísť, niekam, neviem kam. pokračovanie článku
Chcelo by to: pustiť sa už do písania správy o tom, ako som vyšetrovala samu seba, sama za seba píšem o sebe, aké mi vyšlo IQ a aká osobnosť, urobiť z toho záver a prípadne zistiť, či nie som patologická. Vymenila by som pepermintžuvačku za žuvačku s príchuťou mango alebo iné ovocie, čo prská nejakú oduševnelú šťavu, gejzír niečoho, niečoho, čo zatiaľ neviem pomenovať, ale raz príde ten čas, keď si budem vážiť skutočnú výživu pre dušu, nielen samé sladkosti. pokračovanie článku
Povedala som si, že s tým prestanem. Vždy, keď som si povedala, že s niečím prestanem, snaha sa o tú vetu rozbila a bolo to ako sklo o kameň. A preto už s ničím neprestávam. pokračovanie článku
Celý deň sa odhodlávam, že napíšem aspoň pár riadkov, ale nejde mi podriadiť si ani jedno slovo. Na stole mám kindervajce ešte ako darček z Vianoc, minifľaštičku od tymiánového medu, v ktorej je teraz svätená voda, štipce do vlasov, červenú bodkovanú misku, pri mne červené pero a červený denník. pokračovanie článku
Sedím na posteli v tureckom sede a učím sa na skúšku, na chrbte cítim vlasy, chcem ich dlhé, dlhšie ako sú, pre ten pocit, cítiť ich na ramenách, na lopatkách, ako sa rozložia na hrudnom koši až po jeho koniec. Asi pre tú lásku k šírim krajinám..Nedávno sme sa rozprávali, kto ich má dlhé, najdlhšie, „po kade" by sme ich chceli, ako komu za aký čas narástli. Čo to pre mňa znamená? pokračovanie článku
Prišla som na izbu taká akási pripitá, z jedného malého plastového pohárika vianočného punču. Tým čo boli na izbe - spolubývajúca a moja návšteva - som povedala „čaute, ja som asi opitá", a potom, potom, keď som sa umyla s jedným z mojich sprcháčov s vôňou ako misa ovocia, som zaľahla a tvrdo zaspala. Návštevu som tak možno nepriamo vyhnala, ale to nevadí. Návšteva je u nás už ako doma, a je už tak vycvičená, že prichádza, aj keď ja práve nie som doma. pokračovanie článku
Jahodový tvaroh a banán mi urobili pohodlie v žalúdku aj tam niekde, kde je centrum chuti, aj tam, kde sa zaceľujú nervy, keď človeku chýba trochu draslíka alebo tak nejak. pokračovanie článku
V ten deň som si povedala, tak dlho som už s nimi nebola, že ich už musím vidieť, lebo to neprežijem. Okolnosti mi priali, autobusy chodili a ja som sa tešila, lebo som priam potrebovala objať tie deti. Je to katarzia, keď si položí hlavu do výstrihu a je to čisté, pokračovanie článku
Vstávam o piatej, lebo ma prebudí hlad a sen o parených buchtách posypaných sladkým kakaom. Chvíľu ležím a ranná tma mi ponúka svoju náklonnosť. Aj zatiahnuté žalúzie, internátne ticho a ticho všetkých vzdialených spolubývajúcich naokolo ma obaľujú ako ešte-teplá-perina, v ktorej som mala byť, no kvôli hladu po živote už nie som. pokračovanie článku
Sedím so zatiahnutými žalúziami a je mi tak dobre. Okrem toho mi je ešte horúco, nekonečne horúco a zdá sa mi, že všetko vo mne teraz bije rýchlejšie; srdce, krv v cievach, aj tie úvahy o pondelkoch, ktoré v tomto semestri začali tak príťažlivo a nebezpečne, ako výzva, či vyjdem s pravdou von, ako výzva, že s ktorou pravdou vyjdem von? pokračovanie článku
Prišla som na svoju internátnu izbu a tam: chlad. Chcela som, aby tam bolo aspoň niečo z toho, čo som práve chcela: teplo, internet alebo človek, no bola som tam sama so svojimi pár farebnými vecami, kvapkaním dažďa za oknom, nehrejúcimi radiátormi a myšlienkami: čo ako kedy kto príde čo bude zajtra, koľko sa nájde pohladení. pokračovanie článku
Na zemi sa sedí dobre, jednak preto, že tu nemám stoličku ani stôl a zo zeme môžem lepšie počuť silu dažďa, vidieť na pollitrovú vodu Bioderma, nad ktorou kozmetička aj tak ohŕňala nosom. Chcela som byť vtedy agresívna, no myslela som, že by bolo asertívne povedať jej, nech sa nerobí takou múdrou, nič sa jej nepáči, ani moja pleť, len mi ponúka to svoje množstvo výrobkov a maže mi to všetko na tvár. Myslela som si vtedy svoje a teraz si hovorím, že tvoriť pekné veci je náročná práca. pokračovanie článku
Prišli sme na kúpalisko a nedokážeme sa vyzliecť, pokúšame sa prísť tomuto nainfikovanému bloku na meno, no zdá sa, že každá z nás má iné dôvody, rýchlo nás to prestalo baviť, a tak oni skĺznu do bazéna a ja ostanem na deke strážiť- foťák, telefóny, peňaženky, z ktorých si neskôr vyberáme mince na nugátovu a „bounty", strážim, a niekde skryto možno aj svoju polonahotu. pokračovanie článku
O siedmej ráno mi teta pripravila omeletu. Vedľa postavila kečup, kúsok čierneho chleba a keď som prišla, pozerala sa ako jem. Hocikedy ma takto pozoruje, a ja sa vtedy tvárim, že o tom neviem. Povedala som si: nevadí, veď aj ja sa rada pozerám a potom som sa jej spýtala, o koľkej ráno zvykne vstávať do práce. pokračovanie článku
Mám rada pekné prekvapenia
277412364 / aktuálne: 
katarina.bilancikovacentrum.sk
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
