Bola sobota, keď som s tvojou mamkou ostala sama. Práčka priadla, zobudila som sa na obed, na stôl položila papiere s cudzojazyčným textom. Myslela som, že z toho niečo bude, nejaký výsledok, kus mojej práce, ale nie, tvoja mamka veľa rozprávala, tak som tie papiere nechala tak. pokračovanie článku
Predtým, než som povypínala všetky okná na monitore, povedala som si - treba žiť. Teraz, keď je január, nevábne počasie, ospalé poobedie, zelený čaj bez cukru, ktorý prelieva moje vnútorné prostredie, valí sa ním ako človek a voda tobogánom. Valí sa mojím bruchom a mojou hlavou prebehne mierny vulgarizmus, nevyslovím ho, veď na čo, pre efekt? Ostane vo mne, ako prirodzený výplod divej duše. Aby som si spomenula na tvoje slová, že nie všetko, čo sa do mňa dostane je moje. Tie tvoje slová, o ktorých potom rozmýšľam, aby som nehľadala to, čo už mám, lebo to nikdy nenájdem. pokračovanie článku
Vstala som a znovu som si ľahla. Mimo periny už nie je teplo a na pohľad z okna som si povedala: už to tam dnes pekne nevyzerá. pokračovanie článku
Už sa teším na ráno. Mám rada tieto prechody vedomia-bdelý stav, polospánkové prešmyčky, zabudnutie a opäť prebudenie. Keď sa všetko zastaví a potom opäť ožije. Mám rada aj to, že keď mi napadne smutná myšlienka a v jednej chvíli na ňu zabudnem, prídem na to, že keď je zabudnutá, je to rovnaké, ako keby ani nebola. pokračovanie článku
Predtým som si myslela, že boj muža o ženu je v tom, že si ju uchmatne a potom ju má. Že celý ten zmysel je v dosiahnutí, získaní, vybojovaní a potom spolu žijú. Dosiahnutí, uchmatnutí, vybojovaní. pokračovanie článku
Doumývala som kúpeľňu, vo veciach, ktoré robím, sa objavuje symbolika, telo a duša si podávajú ruky, sú spriaznené, neunikajú od seba. Pamätáš? Hovorila som o tom, čo pre mňa znamená predstava - stratiť sa z povrchu zemského. Chcela som, aby si to nebral vážne, predstavy upokojujú, nie riešia. pokračovanie článku
Ráno sa zobudím a poviem: dobré ráno útoky, dobré ráno boje. Bojové pole je pripravené, bojovník ešte spí. Včera sme si otvorili šampanské a čľupli doň jahody. Oslavujeme, čo sa dá. Kým ešte žijeme, kým ešte môžeme vnímať. Moje srdce je miesto, o ktoré treba často bojovať. Je to priestor, o ktorý sa treba báť. pokračovanie článku
Trochu ma pobolieva brucho. Trochu som s tým zmierená, trochu nie. Snažím sa rozprávať o tom čo prežívam. Preto, aby to so mnou nebolo ťažké, aby som nepodliehala túžbe byť oddelená od okolitého sveta. Napríklad tak, že pôjdem spať, keď väčšina ľudí vtedy bdie. pokračovanie článku
Prišla som na izbu taká akási pripitá, z jedného malého plastového pohárika vianočného punču. Tým čo boli na izbe - spolubývajúca a moja návšteva - som povedala „čaute, ja som asi opitá", a potom, potom, keď som sa umyla s jedným z mojich sprcháčov s vôňou ako misa ovocia, som zaľahla a tvrdo zaspala. Návštevu som tak možno nepriamo vyhnala, ale to nevadí. Návšteva je u nás už ako doma, a je už tak vycvičená, že prichádza, aj keď ja práve nie som doma. pokračovanie článku
Sedím so zatiahnutými žalúziami a je mi tak dobre. Okrem toho mi je ešte horúco, nekonečne horúco a zdá sa mi, že všetko vo mne teraz bije rýchlejšie; srdce, krv v cievach, aj tie úvahy o pondelkoch, ktoré v tomto semestri začali tak príťažlivo a nebezpečne, ako výzva, či vyjdem s pravdou von, ako výzva, že s ktorou pravdou vyjdem von? pokračovanie článku
Prišla som na svoju internátnu izbu a tam: chlad. Chcela som, aby tam bolo aspoň niečo z toho, čo som práve chcela: teplo, internet alebo človek, no bola som tam sama so svojimi pár farebnými vecami, kvapkaním dažďa za oknom, nehrejúcimi radiátormi a myšlienkami: čo ako kedy kto príde čo bude zajtra, koľko sa nájde pohladení. pokračovanie článku
Včera ráno mi došla sms, že doma katušku všetci ľúbia. Musela som sa preto zobudiť. Musela som si preto spomenúť aj na ďalšie prejavy lásky, aby mi bolo ľahšie premaľovať ten obraz. pokračovanie článku
Na zemi, posteli, stole a gauči sa povaľuje Freud a iné psychoanalýzy, niekedy to okoloidúcim vadí a chcú moje veci vysťahovať, vysťahovať ma a dať mojim veciam súlad, urobiť z mojich povaľujúcich sa myšlienok kôpku. No ja to nedokážem. pokračovanie článku
Keby si teraz niekto sadol do mojej duše, mala by tvar mora, brehu pri ňom, teplého piesku na ňom, sedel by na zadku s rozkročenými nohami tvárou k tomu moru, objímal si členky a pozeral na vlny. Teraz tam tak vyzerá, sedím s vytržením, ktorá vlna príde bližšie, ktorá sa dotkne chodidiel, či ďalšia bude odvážnejšia, flešbeky a sklony myslieť si, že more za obzorom končí. pokračovanie článku
Sušia sa mi tričká na balkóne, veľmi rada periem, ten pocit, keď sa špina stráca, stráca z čohokoľvek, keď sa čistia motívy a túžby, aby som napokon zistila, že sterilita zatvára, zatvorená v sebe, zakonzervovaná a mĺkva, rozkladajúca sa vo vlastnom cukre, bolí ma hlava, počúvam ozveny prekypujúcej minulosti, kvapkanie vody v jaskyni, ohlušujúco tiché a nepatrné, uzatvorenosť a nepriedušnosť vlastných chcení, pokračovanie článku
Už v tom viem chodiť, už mám o desať rokov viac, už to teda nemôže byť také ako vtedy. Viem v tom chodiť. Nepatrne verím, že keď sa človek vykúpe v parádnej bolesti, stane sa dieťaťom radosti. Začne dávať aj z ničoho, ba viac, sám sa stáva radosťou. pokračovanie článku
Znova sa zobúdzam a nebudem prepokladať, že dnes bude inak, aj keď včera prišlo oslobodenie, len malá chvíľa a v nej pol sveta, pol dňa zamoreného niečím neprístojným, mojou citovou históriou, ktorá nikdy nemala kožu, pokožku, ktorá by ju chránila, hriala, bola ňou najintímnejšie obtiahnutá, telo na tele, nikdy, prišla chvíľa, keď sme stáli oproti sebe a bol tam ten ostnatý pocit, ktorý mám pri tých, ktorých neviem mať tak rada, ako by oni chceli, ostnatý plot sa zrazu roztopil, lebo sme si vystačili s maťSaRádPoSvojsky, my sme ho prekročili, my, a mňa prekročil tieň úzkosti, keď mi odosobnene povedal, že „keby vedel aká si, tak by vedel o čo prichádza". pokračovanie článku
Celý deň sa potkýnam o sny, zakopávam o ich kľúčne kosti, o ich hnusnú vychudnutosť, suché kosti čo tak hrkotajú, ja ich škrtám a potom opäť chcem, opäť ich živím, nech mi, prosím, neumrú. Je infantilná, tá roztrasenosť života, jem jahody, možno mi nafarbia dušu, možno načerveno, jem jahody a chcem ich vitamíny, nech sa mi dávajú a živia môj život. Sedím v päťke a sme akosi dlho v tuneli, tak dlho, ako sme ešte neboli, nechcem sebou veľmi zatriasť, nech sa opäť neroztrúsim, vonku dievča líže zmrzlinu, zmrzlina je krásna, purpurovopomarančová, má takú farbu, takú farbu má. pokračovanie článku
V pondelok nám švagor, ktorý by mi mohol byť starším bratom, hovoril o vnútornej kráse, o jednej Láske ku mne, a ja som sa tak sama v sebe pýtala, čo táto láska znamená v praxi. pokračovanie článku
Všetky posledné dni sú o jednom boji, propagácia rozumu, reklama naňho mne, bez podprahovosti, celým svojím kráčaním pripomínam striebornú púpavu, fúkanie do nej, letiace neprístojnosti, obzerám sa za vecami, ktoré vypúšťam, lebo ťažia a som so sebou spokojná. Zakladám si na atmosférickom prežívaní prítomnosti. Zakladám si na tom, aby bol diár v duši stále plný, návštevné hodiny stále otvorené, aby sa v nej pravidelne vetralo. pokračovanie článku
Na duši vznikajú strie, lebo sa prudko rozrastá. Celulitída. Tkanivo sa trhá a cievy, čo ho vyživujú bolia. Sedím na prednáške, ale utekala by som. Kdekoľvek. Keď neviem čo so sebou, mám chuť ísť. Je nás tu jedenásť a ja som v bielom. Isteže mám nejaké citové pohnutia, ale nechám ich žiť. I keď by si zaslúžili skapať-keby som bola hedonistka. Ale ja nie som. pokračovanie článku
Zobudila som sa pred devätnástou, odvtedy som doteraz takmer mĺkva, vo vnútri úpenlivo rozprávam, som zaneprázdnená tým, čo cítim a cítim toho akurát tak dosť. pokračovanie článku
Také sa mi asi ešte nestalo. Veľmi sa mi chcelo spať, veľmi, ale nedalo sa, tak som si čítala Nevyšlapanou cestou s polootvorenými/polozatvorenými očami, ktoré sa mi nežne zahaľovali viečkami, krásna únava, jeden z najkrajších zmyslových vnemov. Tak som, akože ja nič, pomaly zhasínala lampu, knihu nechala v ruke a vedome zatvorila oči. A nič. Nedalo sa. Vnútri mňa niečo neustále bzučalo, vibrovalo, chvelo, niečo telesné, nepokojné, neuspateľné. Kniha sa mi vykotúľala z rúk aj postele a urobila rachot. Zaspala som. pokračovanie článku
Zobudila som sa o 20:40 sklamaná, že ešte nie je ráno. Čo teraz budem robiť? Zobudila som sa o 20:40 vedomá si pálivých skutočností včerajškodneška aj iných dní. Cítim sťahujúci smútok. Je mi smutno. Je mi smutno. pokračovanie článku
Myslíme si, že to tak má byť. Chcela by som to všetko vyobliekať do slov. Nedá sa, prečo nie? A sú aj iné prečo nie. Vieš čo, kašlem na to, že chcem vedieť prečo, netreba mi prečo, potrebujem ako, ako t-e-r-a-z, v tomto postmodernom januári, v tomto pop-art živote vedieť oceniť aj gýčový sneh. A predsa mu poviem, 20-ty raz za život, sneh, si pekný, pekne snežíš, možno na naše spustnuté duše leješ polevu, nech viac držíme pokope. pokračovanie článku
No hej, povedzme, že mi je dobre. Životne dobre. Taký život, ktorý niekedy nemôžem brať vážne, lebo je smiešny. Rozumej nie vtipný. Niekedy neviem, či sa mám nad svojou tragikomickosťou rozplakať alebo sa akože nasilu zarehotať. Momentálne sa ním nemienim zaoberať a nie vždy sa viem pred ním sklánať. A hoci mi večer bolo dobre, že až, na rozliatie, nemalú chvíľu predtým sa moje srdce chcelo vysmrkať, zaskučať si ako zbitý pes. Chcelo sa mu revať a byť na chvíľu nedospelo rozmaznané. A možno som chcela predĺženú chvíľu a nevadil by mi ani celý deň... pokračovanie článku
Chcela som ísť. Chcela a dosť na to, aby som ozaj šla. Keby som tak mohla za seba poslať iba dušu a doma si utešiť zvyšok. Škrípe vo mne dilema. Ešte stále a dosť hlasno a rezavo. pokračovanie článku
Vonia mi iba kombinácia kamiliek a medu, ale ich chuť nie. Vonia mi prísľub alebo tušenie niečoho, čo by mohlo byť, ale nie je. Každý deň sa zobúdzam s tým, že nakopnem svoj život, že sa nakopne sám, že budem cítiť jeho citrusovú šťavu, že budem veľa piť, že sa ho veľa najem. Chcela by som plávať v mede a neprekonávať jeho tiaž, ale vylízať sa z neho. A potom sa nájdem, skrytá v ňom, osladená a taká akurát. pokračovanie článku
Zase pozorujem svoje tendencie skrývať sa. Kam? Pred kým? Pred čím? Na čo? Ľudia sa mi míňajú na ceste. Dnes som cítila ľudský chlad. Mrazil ma iba jemne v týchto horúčavách. Kým mám seba, nič ma o mňa nemôže okradnúť. pokračovanie článku
Ja lenivá jedna. Konečne už lenivá nie som. Už mám za sebou kopu práce. Čmachtám sa v kakaovej vode a piškótový kocúr mi lezie do roboty. Tak mu hádžem veľkonočnú klobásu a vytešujem za z jeho vytešenia. pokračovanie článku
Ráno som sa prebudila s pocitom, že posteľ by mi bola prednejšia ako nový deň. Ale... zrazu ma to napadlo. Idem na korčule!!! pokračovanie článku
Mám rada pekné prekvapenia
277412364 / aktuálne: 
katarina.bilancikovacentrum.sk
| << < Marec 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 | 31 | ||||
